Prasa na čele

Občas sa stane, že narazím na informáciu, ktorej na prvý pohľad nemožno uveriť a potom zistím, že mi unikol začiatok. Neveriacky som pozeral na vyhlásenie slovenského premiéra, o tom že "...parlament je presne taký istý, ako bol predtým, je tam vysoká miera korupcie, obrovský vplyv oligarchov na politiku..." a nechápal som, čo sa mohlo stať, až kým som neprečítal, že ide o parlament ukrajinský. Odľahlo mi. Veď si len predstavte, že takéto čosi by sa dialo v slovenskom parlamente. Asi by nás tiež museli prísť oslobodiť neexistujúci Rusi. 

Potom som sledoval diskusnú reláciu, kde si riaditeľ polície, investigatívny novinár, bojovný moderátor a zástupca protikorupčnej nadácie vzájomne blahoželali k tomu, že korupcia sa jednak zmenšila a tú čo nezmizla, polícia veľmi usilovne vyšetruje. Dokonca si na záver vymenili tričká.

Potešil som sa, ale zároveň si myslím, že na korupciu sú zjavne rôzne kritériá. Ja som si odniesol nesprávne návyky už z domu. Moja mama ma učila v prvej triede. Úzkostlivo strážila, aby ju nikto nemohol ani náhodou obviniť z nepotizmu. Keď som úplne náhodou na telesnej vrazil do Jožka Haladeja a vybil mu zub, napečiatkovala mi na čelo prasa a vodila ma po škole ako príklad chuligánstva. Keď mali ostatní rodičia problém, že máme v triede cigánskeho chlapca, posadila vedľa neho mňa. A tak ďalej.

Dnes s úžasom hľadím na slovenských politikov a sudcov, ktorí do funkcíí obsadzujú svojich blízkych i vzdialených príbuzných, prípadne celé dediny a nechápavo sa pýtajú, prečo by ich deti a ostatné výhonky mali byť znevýhodnené pri výbere. Nuž, práve preto, vaše ctihodnosti a milí potentáti. Súčasťou bremena verejnej služby by mala byť okrem bezvadnej odbornej spôsobilosti, ktorú všetci samozrejme máte, aj vaša bezúhonnosť zjavná na prvý pohľad. Vrátane diskriminácie príbuzných. Transakcie by nemali byť tajné a súťaže by nemali vyhrávať firmy, v ktorých ste si pri zháňaní zabudli vlastnú hlavu.

Ale to si ja len tak fantazírujem. Veď chlieb či lístok na vlak si (zatiaľ) môžeme kúpiť bez protekcie. A veci ako schránkové firmy, emisie, verejné zaobstarávanie, rozdeľovanie eurofondov či reštrukturalizácia dlhov znejú pre väčšinu elektorátu, ešte stále rozradosteného z krásnych osláv MDŽ, príliš komplikovane na to, aby o nich premýšľali.