16. 8. 2013

Najúspešnejší politický komentár v Sme za posledné tri roky, možno aj dlhšie ;-)


SKÚSIL SOM OBOJE, NEDÁ SA POROVNAŤ 2.
Najvyššiu autoritu – zdravý rozum – pre jeho akútny nedostatok musí zastúpiť nejaká iná inštitúcia. Keďže nám voľný trh zatiaľ nič lepšie nevytvoril, musí to byť štát.
Diskusia a e-maily po prvej časti tohto pojednania ma utvrdili v presvedčení, že takmer všetci žijeme v realite postavenej na viere (Faith Based Reality – FBR). Nie je to nevyhnutne náboženstvo, stačí neochvejná viera v názor, ktorý práve zastávame. Dá sa s tým žiť, ale sú aj prípady, keď rozhodnutia, postavené na FBR, zapríčinili smrť tisícok ľudí a zásadné zmeny v histórii ľudstva – Stalin pred nemeckým útokom, MacArthur pred Pearl Harbourom...



Vznešená idea, ale...

Skvelým príkladom je prebiehajúca absurdná debata o právach na vlastnenie zbraní v USA. Takmer neuplynie deň, aby sa nevynoril šialenec, ktorý legálne vlastneným arzenálom začne strieľať po nič netušiacich spoluobčanoch. Štatistiky a logika sú v tomto prípade dosť neúprosné a jednoduché – menej zbraní rovná sa menší počet mŕtvol. Ľudský život je stále považovaný za pomerne cennú devízu, takže by to mal byť dostačujúci argument. Ale nie je.
Prvým argumentom zbrojárov je druhý dodatok k americkej ústave a všeamerický pocit slobody, vyplývajúci z čo najmenej obmedzeného, divokozápadného prístupu k zbraniam.
Problém je ten istý ako so slobodou všeobecne. Sloboda je totiž aj pre hlupákov, ktorých je, bohužiaľ, vysoké percento. Vznešená idea hovorí, že sloboda má byť neobmedzená a pre každého, ale nehovorí nič o zodpovednosti, ktorú hlupáci nemajú a bezuzdným užívaním slobody ohrozujú svoje okolie, často smrteľne.
Najvyššiu autoritu – zdravý rozum – pre jeho akútny nedostatok musí zastúpiť nejaká iná inštitúcia. Keďže nám voľný trh zatiaľ nič lepšie nevytvoril, musí to byť štát. Nedokonalý, byrokratický, často tiež hlúpy, neslobodný a obmedzujúci.

Stačí sa pomodliť?

Skúste si však predstaviť, že vaše dieťa práve zastrelil nejaký hlupák, ktorý zobral arzenál inému hlupákovi, ktorý si myslel, že ak bude mať doma zbrojnicu, bude slobodnejší. Vaše dieťa je mŕtve. Leží v pitevni na stole. To isté, ktoré včera došlo zo školy a tešilo sa na Vianoce.
Nie, naozaj, predstavte si to. Je mŕtve a mŕtve aj zostane. Zabila ho voľne dostupná, slobodná, ale veľmi smrteľná zbraň. Nezdá sa vám zrazu myšlienka prísnejšej kontroly o niečo prístupnejšia?
Ústava zaručuje aj slobodu pohybu a napriek tomu existujú semafory a dopravné predpisy, ktoré ju výrazne obmedzujú. Nehovoriac o tom, že auto si musíte zaregistrovať a poistiť a na oprávnenie šoférovať potrebujete urobiť test a nechať si vyšetriť aspoň zrak, ale na poloautomatickú zbraň, ktorá za sekundu vystrelí tridsaťkrát nie.
Ďalšie argumenty: zbraní je medzi ľuďmi mnoho a zločinci si ich aj tak zaobstarajú, ak chcú. Protiargument: ak sa všetok čas a peniaze (44,5 miliardy dolárov ročne) premrhané na vojnu proti drogám, vynaloží na vojnu proti zbraniam, situácia sa rýchlo zmení.
Keď si nejaký nešikovný blázon namontuje do topánky výbušninu, musíme sa všetci na letiskách vyzúvať. Keď je ročne 11 000 zastrelených, najlepšie protiopatrenie je pomodliť sa.
Veľké množstvo usmrtení sa stane len preto, že zbraň je poruke. Nedostatok príležitostí znižuje počet zločinov – v New Yorku kriminalita výrazne poklesla, odkedy starosta Rudi Giuliani prikázal prísne trestať každý priestupok, zaskliť každé okno a premaľovať každú noc každý posprejovaný vagón metra.
Kúpiť tu zbraň je takmer nemožné, a počet vrážd klesol z 2200 na 400. V pondelok pred mesiacom bol prvý deň v histórii New Yorku, počas ktorého sa nestal ani jediný násilný čin.

Neuveriteľná stupidita

Argument: všetko sa vyrieši, ak budú mať všetci zbrane, ak budú učitelia ozbrojení a pred každou budovou bude ozbrojený strážca alebo policajt. Pominúc neuveriteľnú stupiditu tohto návrhu by som sa pristavil len pri tom, že toto navrhujú tí istí ľudia, ktorí už súčasnú Ameriku označujú za policajný štát a tvrdia, že osobné vlastníctvo zbraní je jedinou ochranou chudobných a bezmocných pred štátnym terorom.
Zároveň však nemajú najmenší problém s faktom, že v najslobodnejšej krajine sveta vám odtlačky prstov berú už na každom rohu (len nie pri nákupe zbraní) alebo že Kongres práve schválil ďalších päť rokov protiústavného, tajného a ničím nekontrolovaného odpočúvania a čítania všetkých medzinárodných elektronických komunikácií (FISA Amendments Act).
Argument o ozbrojenej ochrane jednotlivca pred prípadným ozbrojeným útočníkom je tiež chabý. Vojenský psychiater Nidal Malik Hasan zavraždil s požehnaním svojho imáma 13 ľudí a ďalších 32 zranil. To všetko vo Fort Hood, v štáte Texas – v najväčšej vojenskej základni na svete, kde určite nebol nedostatok zbraní.
V niektorých prípadoch by obetiam zločinu pomohlo, keby vlastnili strelnú zbraň. Napríklad matka jedného z posledných strelcov Adama Lanzu by sa určite zachránila, keby mala zbraň.
Či vlastne... aha, bola zastrelená vlastnou zbraňou. Mala pre istotu štyri. Nepomohlo. 26 mŕtvych, z toho 20 malých detí. Samozrejme, keby doma nemali zbrojnicu, Adam by všetkých dopichal kružidlom a utĺkol notovým zošitom.

Mocná psychóza

Argument: masové vraždy sa dejú aj v iných krajinách. Alebo: krajiny, ktoré majú prísne zákony na vlastníctvo zbraní, sú diktatúry a masovo vraždia svojich občanov. Protiargument – áno. Montreal v Kanade, Tasmánia v Austrálii, Dunblane v Škótsku... Samé diktatúry, ale ani v jednom prípade sa nevytrčil na obrazovku prezident či premiér, trúsiaci nič neznamenajúce frázy a utierajúci si slzy.
Ani v jednom prípade nezačalo pol krajiny tvrdiť, že po masovej vražde sa má jedine modliť, meditovať a smútiť, ale v žiadnom prípade nie je vhodné debatovať o vlastníctve zbraní. Namiesto toho sa sprísnili zbrojné zákony a o masových strieľačkách odvtedy akosi nepočuť.
Zbraňová psychóza je tu mocná a zbrojná loby bohatá. Bude ešte veľa mŕtvol, kým zvíťazí zdravý rozum. Ak vôbec. Viera v absurdné teórie neumožňuje racionálnu diskusiu.
Internet FBR ešte umocňuje. Keď si veriaci prečíta na hocijakom blogu „vedeckú“ štúdiu o tom, že čím viac zbraní, tým vyššia bezpečnosť, už mu to nikto nevyvráti.
Samozrejme, bolo by skvelé, keby štát nekontroloval zbrane alebo vlastne vôbec nič. Platili by sme len minimálne alebo žiadne dane a trh by to všetko s prehľadom a v pohode vyreguloval. Ale rovnako úžasné a zatiaľ dokonale nemožné by bolo cestovať v čase, denne jesť bôčikovú pomazánku a popritom chudnúť, prípadne mať slovenského prezidenta, za ktorého by sa nebolo treba hanbiť.

Je to fajn, nebyť hlupákov

Nie som ekonóm, viem akurát čítať, takže  som sa dozvedel, že prerozdeľovanie majetku sa spomína už aj v Chamurapiho zákonníku spred takmer 4-tisíc rokov, nie je to vynález moderných socialistov. A ak si porovnám stav svojho konta s kontom Warrena Buffeta či niekoľkými ďalšími miliardármi, viem si predstaviť, že asi vedia o ekonomike viacej ako ja alebo všetci diskutéri na internete.
Možno nám niečo chcú naznačiť, ak stále drdlú o vyšších daniach pre bohatých. Keď hovoria o tom, že vyššie dane po Rooseveltovom novom údele mali za následok robustnú ekonomiku a dobre situovanú strednú triedu, možno vychádzajú z faktov a čísel.
Keď porovnávajú takmer totožnú koncentráciu majetku u najmajetnejšieho jedného percenta obyvateľstva teraz a tesne pred veľkou krízou, mohlo by to nejako súvisieť. Štyridsať rokov prosperity bez akejkoľvek krízy po tej veľkej – pri veľmi regulovanej ekonomike – by tiež mohlo o niečom svedčiť.
Trh je úžasná vec, keby nenarazil na ten istý problém ako slobodné vlastníctvo zbraní – na chamtivých hlupákov bez štipky zodpovednosti. To je realita.
Ocitli sme sa, trh-netrh, uprostred spoločnosti, kde si bohatá vrstva kupuje zákony, ktoré nemajú s trhovou ekonomikou nič spoločné, kde politici robia to, čo im povedia banky – a voliči, keďže mnohí ani netušia, čo sa deje, nevytvárajú tlak na politikov, ba ani na to, aby sa trh správal naozaj trhovo a nie podľa toho, ako pritekajú korupčné peniažteky.

Nie a nie sa prispôsobiť

Ani inde vo svete sa trh nevie riadiť vlastnými zákonmi – keď vypukne v Indii hlad čiže dopyt po potravinách, tak to nijako nestimuluje ani obchod, ani výrobu. Potravinoví priekupníci stiahnu tovar, aby bolo zúfalstvo ešte väčšie a ľudia predávali úplne všetko, vrátane vlastných detí.
Napriek skvelej teórii sa podnikatelia i spotrebitelia odmietajú správať racionálne a cieľavedome. Málo sa v Indii číta Milton Friedman, darmo je. A namiesto toho, aby sa nešťastníci správali podľa teórie racionálnych očakávaní, máme na zemeguli miliardu iracionálne, ale veľmi konkrétne hladujúcich ľudí.
Realita nie a nie sa prispôsobiť želaniam „veriacich“. Úplne slobodný trh je super – pre nejakú inú planétu, kde ľudia, stvorení na Boží obraz, neukradnú úplne všetko, čo môžu.
Ak má akákoľvek ekonomická teória fungovať, musí sa odvíjať od faktu, že sme zlí a hlúpi a ak je čo len minimálna možnosť kradnúť, tak kradneme.
My, čo sme vyrástli v komunizme, sme mali zažité, že každá zmienka o zlých bankároch a kapitalistoch bola komunistická propaganda. Samozrejme, bola. Ale len čo nie je finančný trh regulovaný a kontrolovaný, okamžite začnú klamstvá, sprenevery a krádeže v megarozmeroch.
Žiadnemu bankárovi, ktorý odíde domov s bonusom pol miliardy dolárov, nebude trhať žily, že vďaka jeho klamstvám a nepotrestaným podvodom a tomu, že povzbudzoval svojich investorov do investícií, ktoré by sám nikdy neurobil, prišli o prácu a stratili životné úspory milióny ľudí. Tak isto to netrhá žily všetkým internetovým zastáncom voľného trhu a podnikania – do chvíle, kým sú v suchu.

S vierou za peniazmi

Nie je ťažké zistiť, kde sa zástancovia berú a odkiaľ čerpajú múdrosti. Banky majú ošetrené aj to – nie je vari jediný popredný predstaviteľ vzdelávacej inštitúcie v oblasti ekonómie, ktorý by žil z univerzitného platu. Všetci sú buď v riaditeľských radách, alebo poradných zboroch veľkých finančných inštitúcií.
Čuduj sa svete – všetky ich teórie sú o škodlivosti finančných regulácií. A ani jeden z nich nevidí žiaden konflikt záujmov v tom, že píšu priaznivé správy o inštitúciách, ktoré ich platia.
Veľká fajnovosť, jeden príklad z mnohých: Frederik S. Mishkin, jeden z guvernérov Federálneho rezervného systému, dnes profesor ekonómie na Columbia University. Keď sa ho pýtali, ako mohol napísať priaznivú správu o islandskej ekonomike (platenú Islandskou obchodnou komorou, ale to zabudol uviesť), keď videl všetky negatívne znaky, jeho odpoveď bola: „Mal som vieru v islandskú ekonomiku.“
Rovnakú vieru asi mali ratingové agentúry, ktoré ešte 2-3 dni pred veľkým krachom dávali bankám, ktoré boli totálne v svrabe, ratingy AA+ a AAA. Určite to nesúvisí s tým, že ich platia presne tie banky.

Choďte to vysvetliť pozostalým

Je ťažké príliš sa čudovať zástancom najrozličnejších konšpiračných teórií o sprisahaniach. Ak si pozriete za posledné desaťročia zoznamy všetkých amerických ministrov financií, ich námestníkov, všetkých šéfov a podšéfov vládnych ekonomických inštitúcií a budete sa snažiť nájsť človeka, ktorý by predtým alebo po tom, ako „pracoval pre občanov štátu“, nebol vo vedúcej pozícii v nejakej finančnej megainštitúcii, budete hľadať dosť márne.
To isté platí pre veľký počet bývalých i budúcich zastupiteľov. Konflikt záujmov? Kdežeby...
Rovnako úspešne si môžete pozrieť, ktoré odvetvie má mnohonásobne najvyšší podiel lobistov vo Washingtone, prípadne ktoré odvetvie investovalo najviac peňazí do podpory volebných kampaní na každej strane. Malovýrobcovia kožených puzdier na vreckové hodinky to neboli.
Samozrejme, že by som nevedel ručiť ani za seba, ani za Matku Terezu, že by sme sa v podobnej situácii nezachovali rovnako. Ide presne o to, čo so zbraňami – ak nemám pušku, ťažko niekoho zastrelím. Ak nemám možnosť investovať peniaze, ktoré mi nepatria, do fiktívnych operácií (teda ukradnúť ich), nikto o peniaze nepríde.
A ak chcete začať vysvetľovať niečo o slobode, choďte to povedať tým mŕtvym a ich rodinám.  Alebo 30 miliónom nezamestnaných vďaka poslednej erupcii neregulovaného investičného bankovníctva s derivátmi.

Taká je naša politika

Veľmi rád by som sa správal trhovo vo vzťahu k bankám, ale nejako to nejde. Je to paranoja, keď si myslím, že to majú pekne dohodnuté, robia to rovnako a možnosť výberu je ilúzia.
Škoda len, že paranoju podporujú samotné banky, keď ilegálne liborujú úrokové sadzby, fúzujú, konšpirujú, prepierajú špinavé peniaze a podobné lahôdky. Ktovie, čo sa zatiaľ neprevalilo a čo všetko ešte nevieme...
Za krátky čas som klientom už tretej banky, ale nikde mi nevedia vysvetliť, prečo v 21. storočí, v čase totálnej kompjuterizácie, keď bankové ústavy majú na burze špeciálne terminály, ktoré v zlomku sekundy uskutočňujú milióny nákupov a predajov, prevod z jedného môjho konta na druhé v tej istej banke musí trvať 24 hodín. Prečo prevod šeku, vystaveného mnou samým na mňa samého z kanadskej banky do americkej, musí trvať 30 dní.
Prečo je každá finančná operácia vždy „pending“. Prečo na to, aby ste dostali za svoje peniaze žobrácky úrok, musíte mať na konte dosť vysoký minimálny vklad, ale vo chvíli, keď idete pár centov do mínusu, nastúpia nielen úžernícke úroky, ale dokonca aj pokuty.
Paranoik vo mne si myslí, že mi tie peniaze jednoducho na nejaký čas ukradnú, aby sa s nimi pohrali ešte viac, než sa hrajú bežne. Ale banka má našťastie poruke dobré vysvetlenie – „Taká je naša politika, pane.“

Komunistický full service

Ešteže tak. Už som sa bál, že si len tak robia, čo chcú. A trh im v tom nijako nebráni. Môžem si slobodne vybrať, ktorá banka ma bude systematicky odrbávať. Na druhej strane je pravda, že za všetky tie poplatky, čo mi účtujú za to, že im dovolím hrať sa s mojimi peniažkami, môžem kedykoľvek, keď niečo potrebujem, stráviť hodinku či dve na telefóne, čakajúc na zákaznícky servis či prípadne im poslať email, na ktorý dostanem okamžitú automatickú odpoveď, týkajúcu sa úplne inej otázky.
A toto všetko sú výdobytky posledných rokov. Už aj ja si pamätám, že to bolo lepšie alebo aspoň rýchlejšie. 30 dní na šek – to sa podarilo aj Štátnej banke československej za hlbokého komunizmu.
Ak mi nedajbože došla nejaká platba zo zahraničia šekom, trvalo zhruba mesiac, kým sa vo forme tuzexových papierikov dostala ku mne. Ale bol to „full service“, vrátane výsluchu na februárke.

No čo už

Aby som nekrivdil – banky sa vedia správať humánne a načisto filantropicky podporovať dobré veci. Mám čerstvý zážitok. Komplikovaný, zložený z dvoch zdanlivo nesúvisiacich príhod, ale stojí za to presvedčiť sa, že slovenská banka vie cítiť, podobne ako ujo prezident hlavy štátu, „velice“ sociálne.
Takže teraz zdanlivo nesúvisiaca odbočka. Opäť z doby hlbokého komunizmu.
Po skončení školy som sa nevedel zamestnať, pretože ministerstvo vnútra môjmu potenciálnemu zamestnávateľovi nakázalo, že ma nemôže zamestnať, lebo som deštruktívny živel sionistického pôvodu.
Veľmi vhod mi v tej chvíli prišla ponuka od Fulbrightovej nadácie, aby som išiel vyučovať inštrumentáciu a aranžovanie na Wayne State University v USA. Začali zložité vybavovačky a keď som si už takmer kupoval letenku, ministerstvo školstva mi oznámilo, že je neskoro a už sa to vybaviť nestihne. No čo už.

Súdruh fidlikant

O pár mesiacov neskôr prišli do Bratislavy nahrávať prví Američania, a keď som sa s nimi bavil, zistili sme, že priateľom a spolužiakom Billa, amerického producenta a skladateľa, je práve dekan hudobnej fakulty z Wayne State. Náhodička.
Ešte o pár mesiacov neskôr mi zrazu zavolal z Ameriky Bill, ktorý sa medzitým so spolužiakom dekanom stretol. Keď sa o mne bavili, dekan pomerne prekvapene skonštatoval, že som im poslal prostredníctvom ministerstva veľmi zvláštny list, v ktorom som ponuku odmietol a ministerstvo namiesto mňa poslalo do Ameriky nejakého huslistu, ktorý o inštrumentácii nevedel vôbec nič. Ale keďže tam už bol, tak si ho tam nechali, nech učí fidlikať.
Nikdy som taký list nenapísal, ale spomenul som si na svoje stretnutie s huslistom, zaslúžilým komunistickým umelcom, na ktorom som sa mu neopatrne zdôveril s ponukou od Fulbrighta. Trošku som sa povypytoval a zistilo sa, že súdruh huslista zaintrigoval, podplatil, koho bolo treba, v spolupráci s ministerstvom napísali falošný list a ako vysoko morálny nomenklatúrny káder, ktorý si to zaslúžil oveľa viac ako deštruktívny živel, vycestoval na pekných pár chvíľ do Ameriky namiesto mňa.
Nebol to jeho prvý ani jediný počin takéhoto druhu – rovnako chodil intrigovať na Slovkoncert, dokonca proti svojim vlastným žiakom. No čo už.

Začem bukvy?

Ale naspäť k cítiacej banke, konkrétne slovenskej Tatra banke, ktorá mi pred pár mesiacmi oznámila, že ma vybrali medzi kandidátov ceny ich nadácie. Nijako som nereagoval, až kým mi nezavolali z nejakej agentúry, že ich banka poverila natočiť video na slávnostné vyhlásenie výsledkov, ktorého by som sa mal zúčastniť.
Tatra banka veľmi túžila po mojej prítomnosti na vyhlásení, dokonca až tak, že som si mal sám zaplatiť cestu a všetky náklady. Keď som zistil, že to nebol žart, oznámil som im, že nechápem, prečo by som mal banke prispievať na ich marketingové akcie a že neprídem.
Nato som dostal veľmi úctivý a rozcítený e-mail od samotnej riaditeľky nadácie, v ktorom sa ma snažila presvedčiť, že nejde o marketing, ale o „podporu špičkových a talentovaných umelcov“, „rešpektované, nezávislé a objektívne ocenenie“ a že chcú byť „umeniu na Slovensku oporou a spoľahlivým backup partnerom“. Podpora podľa banky je niečo, čo si musím zaplatiť sám. Paráda.
Na potvrdenie môjho názoru som sa v jej podpise dozvedel, že nadácia patrí pod Brand Strategy Department, takže „začem bukvy, vsjo jasno“. Dúfam, že Tatra banka je len normálne chamtivá ako každá iná banka a nemajú nejaké výrazné problémy, ak potrebujú ešte aj moje peniažky na ich akciu na moju podporu.

Hlavne bez agresivity

Mal som šťastie. Mohol som dopadnúť ako mladá výtvarníčka Lucia Dovičáková, ktorá sa ako finalistka súťaže Maľba 2012 zdvorilo opýtala VÚB banky, ktorá súťaž organizovala, či by jej preplatili cestu z Košíc do Bratislavy na vernisáž, na ktorú ju pozvali.
Od vedúcej „štábneho útvaru Spoločenská zodpovednosť Nadácie VÚB“ sa dozvedela, že„našou úprimnou snahou je podporovať mladých slovenských umelcov, ale ako ste si za posledné roky určite všimli, robíme to iným, dostatočne štedrým spôsobom a nie preplácaním cestovného a rôznych sociálnych dávok“.
Lucia sa opäť zdvorilo ohradila voči použitiu termínu „sociálne dávky“, na čo sa jej od nadácie dostalo podpory vo forme výchovného e-mailu: „Milá pani, nikto Vás nechcel uraziť, urazili ste sa sama a neoprávnene. Nebuďte, prosím, agresívna, ale slušná a zdvorilá. Vždy a všade. Určite Vám to v živote veľmi pomôže.“

Kruh sa uzavrel

Plechová huba je dnes všeobecný trend, akurát sa to, nevedno prečo, volá spoločenská zodpovednosť. V tatre aspoň napísali zdvorilý e-mail o tom, s akou „pokorou pristupujú k celej udalosti“. Pozrel som si záznam na YouTube a gýčový bombastický večierok nebol ani pokorný, ani udalosť, len brand strategy.
Pozrel som si aj menný zoznam poroty, ktorá rozhoduje o udeľovaní cien nadácie. Za hudbu tam porotuje fidlikant, ktorý bol namiesto mňa v Amerike. Kruh sa po 30 rokoch takmer uzavrel.
Vravím takmer, pretože pred pár dňami som dostal prvú mimoriadne smiešnu správu zo Slovenska – milý fidlikant práve prebral z rúk údajne najhlúpejšej slovenskej celebrity Pribinov kríž II. triedy. Teraz je to dokonalé.
A do nového roku nám želám optimizmus. „Máme vieru“, že všetko bude dobré. No čo už.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára